„Dobrí ľudia ešte žijú“ – 1. Časť Eva
Pozerám sa zase na nich spoza okna, či mi nedajú nejaký dôvod na zvýšenie adrenalínu. Určite mi ho dajú, ak nie nejaký si nájdem, domyslím. Predsa len som odtrhla svoj zrak od okna a išla priložiť do pece, aby mi nevyhaslo. Kúrim si len v jednej izbe, načo by som vykurovala celý dom, keď som sama? Nebolo to vždy tak.
Narodila som sa v početnej rodine uznávaného gazdu, ako posledné, najmladšie dieťa. Môj otec bol veľmi vznešený muž, myslím duchovne. Vyžarovala z neho múdrosť a také zvláštne čaro. Pamätám si, že ako človek na sklonku svojho života trávil čas hrávaním kariet s vnúčatami, teda v podstate všetkými deťmi v rodine. Od roboty už nemohol vystrieť všetky prsty. Bolo to celkom komické, ako mu deti neohrabane kládli karty pomedzi prsty. Moja mama bola tiež veľmi pracovitá. Bola však strašne majetnícka, čo bolo dosť bežné v našej rodine. Základným heslom bolo majetok nadovšetko. Ak niečo vlastníš, si niekto. Ak by Ti chcel náhodou niečo niekto vziať, to proste neexistuje. Taktiež nebolo zvykom pomáhať si navzájom. Každý každému závidel hádam aj nos medzi očami, len môj otec bol iný. Vždy som chcela byť ako on, aby ma ľudia obdivovali, rešpektovali a zdravili ma na každom kroku. Ale ktovie, možno sa ho len báli.
Detstvo som mala pekné, aj keď som musela veľa pracovať. Mali sme veľkú gazdovku, polia a lesy. Vždy som snívala ako budem žiť so svojím manželom, keď už nebudem musieť vykonávať príkazy, ale budem paňou vo vlastnom dome. A tu už je moja práva zmienka, gény sa nezaprú, majetok mať, vlastniť. Ako každé mladé dievča som chodievala na zábavy u nás v dedine. Nemôžem povedať, že by som bola krásavica, ale určite som nepatrila k metle do kúta a čo je podstatné (zase sme pritom) pochádzala som z uznávanej rodiny, ktorá niečo znamenala. To sa samozrejme prejavilo aj pri mojom výbere svojho budúceho manžela. Keďže som mala pocit, že som niečo viac, nebolo predsa pre mňa dôstojné, len tak sa zahadzovať s kadekým. Jedného dňa prišiel na našu dedinskú zábavu mládenec, ktorého nikto nepoznal. Chlapi ho hneď prijali medzi seba, pretože ako to býva na dedine, zaplatil zopár pohárikov a už boli kamaráti. Bol vysoký, tmavý a rázny. Všetky dievčatá ho obletovali ako včielky. Nechcela som dať na sebe niečo poznať, samozrejme, bola som hrdá. Ale začala som rozmýšľať ako tento kvietok odtrhnúť. Na moje veľké nepríjemné prekvapenie som sa dozvedela, že sa si ho navravela moja sestra. Vtedy som sa v duchu zaprisahala, že to jej jedného dňa vrátim. Volal sa Michal. Začal k nám domov chodiť častejšie a mne to nedalo spávať. Moja sestra Hana bola z neho úplný blázon, ale určite, keďže bola taká zaslepená, nevidela moju nenávisť voči jej osobe, ktorá sa každým dňom stupňovala. Ani som si to sama neuvedomovala, ale stávam sa zo mňa zlý človek. Raz podvečer ma otec poslal do krčmy pre pivo. Prišla som aj s džbánom a koho, že tam nevidím? Michal aj s kamarátmi, ktorých mal časom neúrekom si pomaličky popíjali pri kartách. Zbadal ma a žmurkol na mňa, aby som si prisadla. Vedela som už, že teraz nastala moja chvíľa, buď teraz, alebo nikdy. Michal mal vypité a to znamenalo, že môj plán by sa mohol podariť. Stačí mu predsa trošku nadbehnúť a hádam? A samozrejme bolo to tak. Na moje šťastie (vtedy som si myslela, že najväčšie na svete), ktorému som nechcela ani veriť, sa mi to podarilo. Vyšli sme z krčmy a ja som sa pobrala domov, samozrejme slimačím tempom. Michal nebýval u nás v dedine, vlastne ani nikto poriadne nevedel odkiaľ pochádza, čo sa mi neskôr vypomstilo. Navrhol mi, že ma odprevadí. Srdce mi skákalo hádam ako pes, keď sa teší na svojho pána. Trošku ho po ceste motkalo, tak som sa ako veľmi ochotná dobrovoľníčka prilepila k nemu, aby nepadol. Netrvalo dlho a začali sme sa bozkávať. Bolo z neho cítiť pálenku, ale ja prevalcovaná emóciami, som to vôbec neriešila, hlavne, že bude môj. Bola som zaslepená víťazstvom nad vlastnou sestrou a hrdá na seba, že som to dokázala. Naozaj, je to smutné, ale prvé čo mi preblesklo hlavou bola neskutočná radosť, aký bude výraz mojej pokorenej sestry. Zalieval ma pocit, ktorý sa nedá opísať, pretože zloba sa veľmi ťažko opisuje. Dnes viem, že sa tu nejednalo o lásku, aj keď som sa k láske za celý svoj život nikdy ani nepriblížila. Tej noci som sa zmocnila Michala ako muža a vedela som, že týmto gestom som si ho priviazala navždy, pretože rodina by nepripustila takúto hanbu. Dodnes si pamätám výraz mojej sestry Hany. Videla som samú seba v nej. Vtedy som mala pocit, že nenávisť je hmatateľná, videla som ako rastie sila zla. Mne to však bolo jedno, ja som bola víťaz. A čo viac, o pár týždňov som zistila, že čakám dieťa. Lietala som v oblakoch a snívala, aký nádherný život ma čaká po boku Michala, muža, môjho muža. Prípravy na svadbu vrcholili. Moja radosť rástla spolu s nenávisťou mojej sestry. Michal neprejavoval žiadne emócie, naďalej chodil s kamarátmi hrávať karty a popíjať. Však po svadbe to bude inak, naivne som si myslela. Čo ma však čakalo po nej, to by som hádam neuverila, ak by mi to niekto povedal. Naša svadba bola len začiatok zloby, ktorá začala byť mojou chuťou do života.
Komentáre